cestovateľ, prekladateľ, dobrodruh..
Dnes už málokto vie niečo o tomto človeku. Prvá a aj posledná štúdia vyšla pred 40. rokmi zásluhou predovšetkým Jaromíra Zamboja, pukanského rodáka a v šesťdesiatych rokoch riaditeľa pukanského drevopodniku. Ten spolu s redaktorom slovenského týždenníka Život Eugenom Gindlom v rade pokračovaní v tomto časopise publikovali veľmi pútavý seriál.
U J. Zamboja sa tieto čísla zachovali a my ich máme všetky naskenované k dispozícii pre záujemcov.
Pán Gindl zostal našim priaznivcom aj po 40. rokoch a pripravuje knižnú podobu tohto seriálu, ktorá má vyjsť na budúci rok. Myslíme si, že to je záslužný čin, ktorý vnesie viac povedomia o tejto zaujímavej osobnosti nášho rodáka v celoslovenskom meradle.
Samuel Šikeť sa narodil v Pukanci 7.augusta 1863 z rodičov Michala Šikeťa, roľníka a matky Kataríny Záhorskej a zomrel 13.januára 1902 v ďalekej Tange v dnešnej Tanzánii. Pre jeho charakteristiku tu uvádzame výňatky z vystúpenia predsedu našej Spoločnosti Ing. Maľu na jej ustanovujúcej schôdzi v januári 2012: Správa o smrti brata, ktorá prišla Jánovi Šikeťovi, pukanskému čižmárovi z vtedajšieho územia Tanganiky, ktoré bolo vtedy pod nemeckou správou, je veľmi lakonická. Nič ďalšieho nie je známe, píše nemecký úradník v úmrtnom oznámení.
O okolnostiach smrti Samuela Šikeťa bohužiaľ nevieme viac ako pred 110 rokmi. Skoro mu zomrela matka a otec sa znova oženil. Macocha však nemala chlapca rada. Keď dospel, vyučil sa za debnára a pustil sa na vandrovku do sveta, odišiel do Viedne, kde sa snažil podnikať v rôznych odboroch, aj v pohostinstve. Už od roku 1882 podniká cesty po Európe a za desať rokov ju prešiel krížom-krážom. Ale to mu nestačilo.
Samuel Šikeť bol poháňaný túžbou poznávať svet. Toto nutkanie vychádzalo z jeho duše. Pobyt vo Viedni tento dar len rozvinul. Tam si uvedomil svoje schopnosti a aj možnosti a prekonal rámec prostredia, z ktorého vyšiel. Stal sa cestovateľom z vlastného vedomého rozhodnutia. Vedel čo chce a kam ide.
V roku 1891 zdvihol kotvy z Viedne, a ako sám píše bratovi „Odvtedy putujem okolo sveta, ako ešte žiaden človek mojej triedy… slobodný ako vták v povetrí, neuznávajúc nad sebou žiadneho pána ani kráľa. Nech žije sloboda.“ Túto túžbu nemohli jeho rodáci pochopiť, považovali ju vtedy za zbytočnú. Šikeť však slobodu bytostne potreboval, chápal ju ako hlavnú podmienku a súčasť svojej existencie. Pretože byť slobodný znamená súčasne aj nebyť otrokom ducha a predsudkov svojho prostredia. On, aj keď z chudobných pomerov a ešte k tomu polosirota, si vedel vybrať slobodu a stať sa človekom závislým na vlastných schopnostiach a umení čeliť osudu. To stojí za obdiv aj dnes.
Porozumieť svetu, to chce veľa síl aj obetí. Táto veta sa ponúka ako motto k celoživotnému príbehu Samuela Šikeťa. Vtedy ako aj dnes chce poznanie veľa síl a námahy, a bude to tak aj v budúcnosti, pretože každý musí žiť dobu do ktorej sa narodil a každá doba je náročná aj keď dnes máme viac pohodlia.
Samuel Šikeť to chápal. Bol nielen smelý, ale aj múdry a niekoľkokrát sa k tomu vyjadruje v svojich listoch. Poznaniu sveta obetoval všetky svoje sily a nakoniec aj svoj život. Isteže to nebolo radostné biblické obetovanie. On majestát i krásu, biedu i cenu života poznal lepšie ako ktokoľvek iný, lebo na vlastné oči videl to, čo si mnohí ani v snoch nedokázali predstaviť.
Cestovateľ v jednom z listov odhaľuje tajomstvo financovania svojich ciest. Už v tej dobe sa vedel živiť spôsobom, ktorý si vtedy len ťažko mohli jeho rodáci predstaviť. Muselo im to pripadať, ako že mu peniaze padajú zo vzduchu. Bol to samouk a čerpal zo školy života. Postupne sa naučil sedem jazykov. Počas svojho putovania písal články o svojich cestách, robil preklady pre noviny a tlmočníka, či sprievodcu pre bohatších turistov. Šikeťova ekonomika už pred 120 rokmi fungovala stopercentne na poskytovaní služieb.
Od roku 1891 do smrti Šikeť obišiel svet. Vyšiel z Pukanca, či z Viedne a došiel do Kapského mesta, ktoré leží zhruba na rovnakom poludníku. Za tú dobu pobudol zrejme vo všetkých krajinách sveta a precestoval 250 tisíc kilometrov, z toho 30 tisíc pešo. Dĺžka jeho ciest znamená, že šesťkrát obišiel zemeguľu po rovníku. To je výkon výnimočný v celosvetovom meradle.
Niet sporu o tom, že Samuel Šikeť patrí do galérie osobností moderných slovenských dejín. Dnes máme trochu iný aparát pre hodnotenie veľkosti takýchto ľudí. V dobe jeho života sa Slovensko nachádzalo v etape národnostného útlaku a zúrivého pomaďarčovania. Vo Viedni tento útlak nebolo tak cítiť ako v Uhorsku, kam Slovensko v tej dobe patrilo. Možno preto mohla jeho osobnosť dozrieť a dozrela až v prostredí osobnej voľnosti a vyprofilovať sa tak, ako ho poznáme z jeho neskorších listov. Dnes máme patričný odstup a úroveň, z ktorej môžeme objektívnejšie hodnotiť to torzo jeho diela, ktoré sa zachovalo do našich dní.
Jaromír Zamboj a Eugen Gindl prví priniesli materiál, z ktorého vyplýva, že by sme mali byť na Samuela Šikeťa hrdí. Uplynulo však ďalších 40 rokov a my pristupujeme k medzere, ktorá medzitým vyrástla na priepasť. Doba nám však ponúkla prostriedky, o ktorých sme ešte pred nedávnom nemali tušenia. Naši rodáci, ktorí sú v zahraničí ich deti či vnuci nám môžu pomôcť v úsilí nájsť nové stopy po našom krajanovi. Nebude to jednoduché, ale sa o to chceme aspoň pokúsiť.
Sme malý národ a nemáme dosť ľudí na zodpovedanie mnohých otázok. Nemáme však ani osobnosti na rozdávanie a zabúdanie. Preto popularizáciu Samuela Šikeťa preberá naše občianske združenie. Pomôžete nám v tom? Pridajte sa, bude to zaujímavé!