Želka Mozolová
Zakladajúca členka Spoločnosti
Spomíname na Želku Mozolovú, rod. Zambojovú
23.12.2024 by sa bola dožila 80 rokov. Žiaľ, nestalo sa tak. Ťažká choroba ju vytrhla z našich radov. V činnosti našej Spoločnosti je však stále s nami. Je aj jednou zo spoluautoriek našej nedávno vydanej publikácie Remeslá v Pukanci kedysi a dnes. Spolu s nami sa venovala jej príprave.
Často idúc cez naše námestie ju vidím ako spolu sprevádzame návštevníkov Pukanca, ako sme plánovali a inštalovali pamätné tabule, pripomínajú ju aj informačné tabule o morušiach či Štamposkom jarku, na tvorbe ktorých sa aktívne podieľala, jej rodný dom v „našej“ ulici, či v záhrade, kde sme popri práci preberali aj témy z histórie nášho Pukanca.
Želka sa narodila práve v období, keď v Pukanci zastal front. Po niekoľkých dňoch sa jej rodičia rozhodli, že odídu do Bátoviec, kde v tom čase jej otec pôsobil ako učiteľ meštianky. Kráčali popod horu po poľnej ceste s troma deťmi v mrazivom decembri a zastavili sa v Devičanoch na fare. Pán farár Ladislav Adamčík sa so Zambojovcami poznal, veď i on pochádzal z Pukanca. Želku pokrstili a krstnými rodičmi sa jej stal brat pána farára Samuel s manželkou, ktorí sa v tom vojnovom čase tiež uchýlili do Devičian.
Želka vyrastala v Pukanci a po absolvovaní ZŠ, odišla študovať do Bratislavy. Po maturite na Strednej priemyselnej škole elektrotechnickej, pokračovala v štúdiu na SVŠT, Elektrotechnickej fakulte, ktorú absolvovala v odbore Fyzika pevných látok. Tu sa zoznámila aj so svojim manželom Petrom, s ktorým vychovali tri deti – Pavla, Maroša a Hanku. Tešili sa z troch vnúčat Esterky, Jonáška a Marínky. Manžela podporovala počas jeho aktívnej basketbalovej kariéry.
V pracovnom živote začala vo Výskumnom ústave zváračskom, pokračovala v Slovenskom metrologickom ústave a neskôr sa venovala výskumnej činnosti v Elektrotechnickom ústave SAV. Na dôchodku si rozširovala vzdelanie na Univerzite tretieho veku, cestovala po európskych a ázijských krajinách.
Poznali sme sa od detstva, nielen preto, že sme bývali v jednej ulici. Naše staré mamy sa priatelili, naši otcovia boli kolegovia a naše dcéry počas prázdnin trávili spolu veľa času. My dve sme sa spriatelili až v zrelom veku, keď čoraz viac času trávila v rodnom Pukanci. Zistili sme, že napriek vekovému rozdielu máme veľa spoločných spomienok a záujmov.
Bola zakladajúcou a mimoriadne aktívnou členkou našej Spoločnosti a podieľala sa na všetkých našich projektoch. Organizovala aj stretnutia pukanských rodákov v Bratislave.
Pre mňa nezabudnuteľné sú chvíle strávené na potulkách v okolí Pukanca, kde sme hľadali stopy po Štamposkom jarku (o ktorom som ja predtým ani netušila), prehŕňali sme sa v starých dokumentoch a fotografiách, ktoré nazhromaždili jej rodičia pri príprave monografie Pukanca (1975). Tiež čas strávený v archíve, či v uliciach čarovnej Banskej Štiavnice pri príprave spomienkového podujatia o živote a diele P. V. Ollíka. Želka mala k nemu osobný vzťah, lebo pochádzal z rodiny jej starej matky Ľudmily.
Obdivovali sme jej nevyčerpateľnú energiu, pre ňu nič nebolo nemožné. Statočne bojovala so zákernou chorobou a v Pukanci trávila všetok čas, ktorý jej náročná liečba dovoľovala. Keď sa s nami lúčila pri príprave výstavy o Jozefovi Velebnom, neverili sme, že sa vidíme naposledy. Jej realizácie sa už nedožila. Zomrela v Bratislave 22.7.2021.
Chýbaš nám, Želka.
Mgr. Darina Palkovičová
Stretnutie Pukančanov v Bratislave, Želka a Edo Lipták. Pri odhaľovaní pamätnej tabule K. Lányiho v r. 2013.
Otvorenie Expozície pukanskej histórie v r. 2013.
Otvorenie NCH Štamposký jarok v r. 2015.
Pri odhaľovaní pamätnej tabule pukanských štúrovcov a pri hrobe P. V. Ollíka v Banskej Štavnici, r. 2018.
Fotografie z archívu Spoločnosti, Jerguš Kováčik, Jaroslav Máľach.