Ján Kováčik

* 9.4.1902 Pukanec

† 13.4.1972 Pukanec

Stredoškolský učiteľ, zakladateľ ZOO v Bojniciach, riaditeľ Tekovského múzea v Leviciach, horolezec – člen JAMES.

      Stredoškolské vzdelanie získal na Evanjelickom lýceu v Banskej Štiavnici, v štúdiu pokračoval na Prírodovedeckej fakulte Karlovej univerzity v Prahe. Bol aktívnym členom slovenského študentského spolku Detvan. Po absolvovaní štúdia vyučoval na rôznych školách. Zastával významný post správcu prírodovedných zbierok v múzeu na Bojnickom zámku, riaditeľ Tekovského múzea v Leviciach. Bol otcom myšlienky zozbierať všetky poznatky o rodnej obci a zostaviť monografiu o Pukanci.  

Rozlúčka so zaslúžilým pracovníkom kultúry, profesorom Jánom Kováčikom

V Pukanci 15. apríla 1972

     Uprostred jasajúcej, kvitnúcej prírody museli sme zastať nad otvoreným hrobom človeka v oblasti materiálnych životných potrieb nesmierne skromného, nenáročného, ale mimoriadne bohatého na hodnoty duchovné, mravné a duchovné ciele v oblasti prírodných, vlastivedných poznatkov a skutočností, zvláštností a potrieb nášho Slovenska ako tiež rodného Pukanca.

     Ja bol som svedkom a mladším súčasníkom jeho životných osudov, ktoré sa pri jeho odchode do večnosti odvíjajú z klbka spomienok.

     Už ako malý žiačik výborných učiteľov, svetoznámeho znateľa prírody Samuela Kupčoka a Samuela Sekana na tunajšej Evanjelickej ľudovej škole, ktorá aj v dobe najneúprosnejšej maďarizácie bola vždy slovenská, so Samkom Švihranom súperil o kvalifikačné prvenstvo v triede. Úspechy v základnej škole, snaživosť a príhodné domáce pomery, povzbudzovanie rodičov umožnili mu, aby pokračoval v hromadení vedomostí na preslávenom Evanjelickom lýceu v Banskej Štiavnici od doby začatia prvej svetovej vojny. Po štátnom prevrate a vzniku ČSR r.1918 pokračoval na Štátnom gymnáziu tamže. Svedomitým štúdiom, rozvahou a skromnosťou získal si gymnaziálnych profesorov najmä Dr. Prušu, Beneša, Vacha, Mánka a Mrázka natoľko, že ho prijali do svojej spoločnosti ako seberovného. Vídali sme ho často v ich úzkej spoločnosti a to najmä na spoločných cvičeniach Sokola. Pre vynikajúce výkony v telocviku bol už ako  študent hodný toľkej dôvery, že po odchode telocvikára prof. Beneša bol zvolený za náčelníka veľkej sokolskej jednoty v Banskej Štiavnici.

     Keď stredoškolské štúdiá dokončil maturitnou skúškou s vyznamenaním, dal sa podľa hlasu svojho srdca zapísať na prírodovedeckú fakultu chýrnej Karlovej univerzity v Prahe a to na predmety zemepis a prírodopis. Tu bol poslucháčom význačných profesorov svetových mien. Dr. Domína, Dr. Němca, Dr. Velenovského, Dr. Kettnera a iných. Spolu s národným umelcom Jankom Alexym, básnikom Jánom Robom Poničanom, maliarom Treskoňom, filozofom Siráckym a ostatnými študentmi zo Slovenska býval vo vysokoškolskom internáte – Štefánikova kolej. Bol tiež členom a funkcionárom slovenského študentského spolku v Prahe – Detvan. Pre chorobu však musel na jeden rok štúdiá prerušiť a podrobiť sa liečeniu.

     Po ukončení vysokoškolských štúdií, keď mal nastúpiť na životnú postať, postihla aj jeho nepriazeň vtedajšej buržoáznej politiky u nás. On, úprimný priateľ Čechov a Slovanov vôbec, bol pri podaní žiadosti o miesto stredoškolského profesora odmietnutý, lebo práve v ten rok  40 profesorov Slovákov ukončilo vysoké školy bez primeraného zamestnania. A bol preto nútený prijať miesto učiteľa na meštianskej škole v Leviciach. Po čase bol proti jeho životným zásadám núdzovo pridelený za profesora, ale na maďarské gymnázium v Bratislave. Odtiaľ potom bol pozvaný  vyučovať na Evanjelické kolegiálne gymnázuium do Prešova. Tu s viacerými kolegami a študentmi prevádzal bohatú prírodovednú, vlastivednú a turistickú činnosť. A odtiaľ často chodil do našich prekrásnych Vysokých Tatier, ktorých bol neobyčajne horlivým obdivovateľom a znateľom. Láska k našim veľhorám doviedla ho do radov organizácie horolezcov a pre úspechy v tomto športe bol vybraný za inštruktora, aby každoročne viedol tých, čo sa prihlásili do tohto združenia. Už ako nemocný pominulú jeseň bol si v Tatranskom Smokovci pre vyznamenanie pamätnou medailou s nápisom: Idealizmus, alpinizmus, moralita, entuziazmus, solidarita (JAMES). Táto medaila zdobí jeho hruď podľa jeho vôle aj na poslednej ceste.

     Ako pokrokovo zmýšľajúceho človeka nachádzame ho v radoch ilegálnych pracovníkov v dobe fašistického režimu a ako taký bol zvolený tiež za člena Revolučného národného výboru mesta Prešov v dobe Slovenského národného povstania.

     Keď začal po prechode frontu pracovať, Okresný národný výbor v Leviciach ho poveril organizovaním školstva v levickom okrese. Hľadali sme vhodného človeka s patričnou kvalifikáciou na funkciu riaditeľa levického gymnázia, proti jeho vôli, z verejnej potreby poverili sme ho touto funkciou. Lebo profesor Ján Kováčik bol aj v tomto ohľade skromným pracovníkom a odmietal prijímať vedúce funkcie, ktoré ho odvádzali od jeho záľub – skúmanie prírody a turistiky.

     Z Levíc vo funkcii riaditeľa gymnázia bol preložený do Topoľčian. Ale už z uvedených dôvodov, ale aj pre nesvojské prostredie na tomto pôsobisku hľadel sa zbaviť riaditeľskej funkcie a keď ako na slovo vzatému odborníkovi bolo mu ponúknuté miesto správcu prírodovedných zbierok v múzeu na Bojnickom hrade, s veľkou ochotou ho prijal, ako jeho povahe, záujmom a schopnostiam vari najprimeranejšie a pre spoločnosť najosožnejšie zamestnanie. Tu so zdarom viac rokov pôsobil a ako sám žartom hovorieval, že bol „hradným pánom bojnickým“. Tu zastihujeme ako zakladá nám dobre známu bojnickú zoologickú záhradu prekonávajúc pri tom všetky ťažkosti počiatkov každého nového veľkého diela najmä v nepriaznivých povojnových dobách.

     A múzejníctvu zostal potom verný aj naďalej. Keď po smrti rodičov videl rodný dom timárovský opustený, prešiel najprv ako riaditeľ a neskoršie bol poverený správou prírodovedných zbierok do Tekovského múzea v Leviciach, aby mohol bývať v milovanom Pukanci.

     Tu žil, aj keď po rokoch záslužnej práce odišiel do dôchodku, najčastejšie tráviac dni vo svojom ľochu a vinici Nad Mestom, ktoré boli jeho druhým domovom. Býval často navštevovaný bývalými početnými spolupracovníkmi, druhmi, vedeckými predstaviteľmi ako aj bývalými spolužiakmi. Radil a rozsieval vedomosti a skúsenosti aj medzi nami, svojimi priateľmi.

     Jeho najsrdečnejšou záležitosťou boli vari vlastivedné skutočnosti rodného Pukanca. Preto pred rokmi stal sa otcom myšlienky prebádať a zozbierať všetky poznatky o našej rodnej obci, najmä z príležitosti blížiaceho sa 900. výročia prvej písomnej správy o ňom. Jeden z prvých vyslovil myšlienku zostavenia skutočnosťami podloženej pamätnice – monografie Pukanca. A tak podnietil niekoľkých nadšencov na založenie Vlastivedného krúžku v lone Miestneho odboru Matice slovenskej, ktorého členovia majú pripraviť materiál pre túto pamätnicu. Profesora Jána Kováčika sme spontánne zvolili za jeho predsedu. Podujal sa vypracovať tiež úvodnú časť – Prírodné prostredie Pukanca. Zákerná choroba novodobého ľudského pokolenia nedovolila uskutočniť jeho iniciatívne a nezištné predsavzatie a odchádza nám teraz, keď by nám bol najviac potrebný.

     Jeho odborné štúdiá a úvahy sú uverejnené vo viacerých publikáciách, ale najmä v časopise Krásy Slovenska a Vlastivedný spravodaj levického okresu. Mal najbližšie u nás Pukančanov k dielu nebohého botanika, niekdajšieho svojho učiteľa Samuela Kupčoka a bol jeho najdôkladnejším znateľom, čo prejavil aj prednáškovými štúdiami na podujatiach Miestneho odboru Matice slovenskej. 

     Jeho záslužnú prácu na poli kultúry ocenil aj povereník Slovenskej národnej rady pre kultúru udelením čestného titulu „Zaslúžilý pracovník kultúry“ s príslušným odznakom a plaketou.

     Pri príležitosti 65. výročia narodenín, Odbor školstva a kultúry ONV v Leviciach poctil ho ďakovným listom za dlhodobú a záslužnú činnosť na úseku školstva a kultúry.

     Bol tiež majiteľom plakety za aktívnu činnosť pri rozvoji školstva a kultúry, vedy a literatúry udelenej mu z príležitosti 300. výročia založenia prešovského Kolégia.

     Nakoniec obdržal aj čestné uznanie za zásluhy o iniciatívnu činnosť v múzejníctve.

     A dovoľte mi pripomenúť ešte jednu spomienku z dôb našej mladosti. Tu neďaleho miesta jeho večného odpočinku, na „Prandofskej ceste“ a niekdajších galantroch bývalého jarmočniska schádzavala sa študujúca mládež pukanská v období pred polstoročím takým štúrovským spôsobom. Tu v družnej zábave pri speve slovenských národných piesní, nie v zadymených hostinských miestnostiach, ale na čistom voľnom pukanskom vzduchu, prežívali sme spoločne krásne voľné chvíle. Janko Kováčik bol jedným z najobľúbenejších členov tejto krásnoduchej študentskej spoločnosti, ktorá v letných mesiacoch prázdnin tiež prevádzala záslužnú ochotnícku divadelnú činnosť často práve pod vedením nebohého.

     Keď po spomienkach na plodný životný beh a dielo zaslúžilého pracovníka kultúry, profesora Jána Kováčika, prichodí mi uzavrieť knihu jeho života a v mene Miestneho odboru Matice slovenskej a jej Vlastivedného krúžku v Pukanci sa s jeho telesnou schránkou rozlúčiť, konám aj jednu zo svojich najsmutnejších osobných povinností, lebo veď bol vždy nenáročným, úprimným, skromným priateľom, druhom a radcom. Preto v našich mysliach ostane vždy pamätná jeho skvelá osobnosť.

     Želáme mu tichý odpočinok v objatí rodnej pukanskej prírody, ktorej ako už bolo zdôraznené, bol vždy veľkým milovníkom.   

Ján Zamboj