Starý cintorín v Pukanci

Neodmysliteľnou súčasťou života sú aj cintoríny. Pri  čítaní historických záznamov pukanského archívu som natrafila na správu z roku 1769.  Konkrétne sa v ňom píše:

„Miestny rímsko – katolícky  farár hlásil mestskej rade, že Liazof, čiže cintorín, ktorý slúži na pochovávanie obecného ľudu, už je tak zaplnený, že nemožno ani hrob vykopať. Zistili to i vyslaní deputáti a odporúčali kúpiť vhodný pozemok.“ 

V mestskej kronike je ďalej na túto tému písané nasledovné:

„Do cintorína na Liazofe pochovávali od najstarších čias do r. 1769. Z počiatku bol cintorín okolo kostola, neskoršie, po ohradení Pukanca, pochovávali už len vonku za múrami. Na tomto mieste pochovávali naši predkovia svojich mŕtvych už aj v časoch pohanských“.

„ Kúpilo tedy mesto jednu záhradu od Jána Štrpku za 20 zl. na cintorín, t.j. terajší, a pochovávali do neho asi do roku 1810. Po druhýkrát pochovávali od r. 1850 do 1901, a teraz pochovávajú už po tretíkrát.“

Pukanec  mal teda v minulosti niekoľko cintorínov. Spomínaný Liazof (z nemčiny Leizenhof  – tichý dvor) bolo územie pod hradbami zo severu na terajšej ulici Pod Hradbami. Pochovávalo sa tam od nepamäti.

V zápise z r. 1776 sa zase spomína tzv. cholerový cintorín, ktorý sa vraj nachádzal naproti Barčinej studni (dnes na ulici Viničná cesta).

Ďalší cintorín bol na Madáčovskej lúke, ktorá siahala od domu Lalkovcov (Za Múrom 11) až k dolnej časti terajšieho areálu Hammerbacher.

Túto skutočnosť potvrdzuje z roku 1840 ďalší text z mestského archívu  pod č. 1556:

„Mestský lekár Juraj Škultéty neodporúčal rozšírenie cintorína na Madáčovskej lúke bližšie k mestu. Dôvodil tým, že sa zo zdravotných dôvodov nehodí na cintorín a že v budúcnosti môžu sa tam stavať domy skorej ako na Lajtni. Potom, Pukanec má vodu tzv. špitálku, ktorá spod tej lúky tečie a skrze kopania hrobov, mohol by sa jej prameň porušiť, atď.„

Zo známych údajov možno usudzovať, že miestami, kde Pukančania  zomretých pochovávali boli:

• Od nepamäti do  polovice r. 1769 – cintorín na Liazofe  (Pod Hradbami)
• Od r. 1769 – 1810 – terajší nový cintorín na Čiernom blate – Madáčka
• Od r. 1810 – 1850 – starý cintorín susediaci s lesnou správou
• Od r. 1850 – 1901 – terajší nový cintorín  na Čiernom blate- Madáčka
• Od r. 1901 – 1950 – starý cintorín susediaci s lesnou správou
• Od r. 1950 –  doteraz – terajší nový cintorín  na Čiernom blate.

Keď sa v 50-tych rokoch 20. storočia budoval terajší nový cintorín na Čiernom blate, došlo k asanácii tam existujúcich pomníkov, z ktorých  sa niektoré rozpredali a niektoré boli po roku 1948 použité na stavbu javiska v Čižmárskom dome (staré kino).

Témou cintorína sme sa v Pukanci intenzívnejšie zaoberali asi pred desiatimi rokmi, keď sa začal napĺňať terajší – nový cintorín na Čiernom blate. V súvislosti s tým sme obrátili zrak na starý cintorín, ktorý dožíval v priestoroch oproti novému. V niektorých úvahách sa objavil aj nápad s likvidáciou starých hrobov, čím by sa uvoľnil priestor na ďalšie pochovávanie. I keď tento nápad nebol nikdy  občanmi podporený, využili ho niektorí podnikavci a začali likvidovať (kradnúť) staré liatinové kríže, mnohé z počiatku 19. storočia. O strate historickej hodnoty ani nehovorím. Veď na starom cintoríne máme pochovaných Pukančanov už viac ako 200 rokov. Medzi nimi také významné osobnosti, akými  sú  evanjelický kňaz Martin Bujna, Viliam Koričánsky,  učitelia a národovci Samuel Kupčok, Samuel Sekan a ďalší.  Na cintoríne našli posledné miesto odpočinku – podnikateľ, výrobca tehál a pukanských škridiel Alexander Sluka, mestský pukanský kapitán Samuel Cibulka, lekárnik Ladislav Sekan, lekár Lajoš Kevický,   obchodník Ladislav Krump a i.  Máme tam pochovaných účastníkov Slovenského národného povstania a obete 2. svetovej vojny  – Viliama Sovku, Pavla Vanču, Jozefa Maruniaka a Samuela Zamboja.

Pri prechádzaní starým cintorínom na nás dýchajú staré časy v podobe kamenných, liatinových  a mramorových pomníkov obrúbených kovovými ohrádkami. Nachádza sa tam dokonca krásny vyrezávaný drevený kríž, aké sa dodnes používajú  v Detve.  Dnešný starý cintorín s mohutnými stromami a kríkmi pripomína veľký park. Vytvára priestor na nostalgickú prechádzku  a pripomienku na predchádzajúce generácie tvoriace bohatú históriu Pukanca.

Ešte  v roku 2012 oslovila naša Spoločnosť členov Obecného zastupiteľstva  s podporou zachovať starý cintorín a  záchrániť hrobové miesta a pomníky osobností Pukanca. Od tohto obdobia je údržba a zachovanie hrobových miest neoddeliteľnou súčasťou našej činnosti, ako prejav úcty k našim predkom.  Úlohu starostlivosti o hrobové miesta, ich čistenie a úpravu si zobrali na starosť členky Spoločnosti – Iveta Ferková, Darina Palkovičová, Oľga Franková, Mária Gembešová, Karin Klinková a Mária Schúbertová. Ich snahou je skultúrniť prostredie starého cintorína ako i neustále pripomínať život a duchovné hodnoty našich predchodcov. Aj ich pričinením už niekoľko rokov k sviatku Pamiatky na zosnulých  na týchto hroboch svietia  symbolické sviečky.

Historický odkaz,  ktorý starý cintorín predstavuje, si zaslúži, aby sme ho zachovali pre ďalšie generácie, pre rodákov, ktorí sa sem pravidelne vracajú a očakávajú, že sa k týmto hodnotám zachováme s úctou a na úrovni 21. storočia. Súčasnosť to však nepotvrdzuje, o čom svedčia vchody bez bránok  a igelitové vrecia na plote.  Nemožno uprieť snahu obce udržiavať tieto priestory  pravidelným kosením.  Možno však prišla chvíľa vypracovať štúdiu a projekt na obnovu starého cintorína, keď popri záchrane hrobových miest významných osobností by sa počítalo s revitalizáciou  pozemkov vhodných na ďalšie pochovávanie ako i vytvorenie priestoru na park s lavičkami pre oddych a rozjímanie.

Za Spol. priateľov cestovateľa S.Šikeťa a pukanskej histórie

Mária Gembešová