Prameň Špitáľka

O špitáľskom prameni píše Ján Králik starší vo svojom príspevku Pukanec a jeho miestopisné názvy (1963) nasledovne: „V názve Špitáľky sa zachovala spomienka, že i Pukanec mal v stredoveku špitáľ (hospital), t. j. chudobienec pre baníkov. Podľa vtedajších zvyklostí stál tento mimo mestských hradieb, teda v blízkosti zmieneného prameňa. Voda z tohto prameňa slúžila aj pre potreby mestského pivovaru, ktorý zanikol r. 1870. Roku 1854 tu mesto zriadilo aj mestské kúpele, ktoré tiež využívali vodu zmieneného prameňa. Najstaršia známa archívna zmienka o tomto prameni je z roku 1693 z príležitosti jeho opravy. Voda z prameňa už vtedy bola dobre známa a požívaná.

O tejto vode napísal mestský lekár Dr. Škultéty r. 1840 vo svojom posudku proti zriadeniu cintorína na Madáčovskej lúke, že „je to voda užitočná, pretože obsahuje rozpustné čiastky rôznych solí, čo vraj potvrdzujú prípady vyliečenia reumatizmu, lámky, chronického kataru, mliečnych chrást, hlíst, a i.“ V príspevku pre Veľký geografický slovník r. 1847 sa píše, že je to ľahká pitná voda a odporúča sa ju piť trpiacim na štítnu žľazu (goľva), a preto v Pukanci niet ľudí trpiacich na túto chorobu. Dokonca ani cholera tu nenadobudla takých rozmerov ako inde. Podľa úradnej správy mestského lekára umreli v Pukanci počas cholery v roku 1831 len traja ľudia. Tu je aj zmienka, že Špitáľku opísal vo svojom diele Minerálne pramene Uhorska profesor chémie na Peštianskej univerzite Dr. Ľudovít Tognio.“

Ján Králik starší predpokladá, že studňa Špitáľka je pravdepodobne vetracia šachta dedičnej štôlne neznámeho mena, ústie ktorej sa časom zavalilo, takže voda bola svojím tlakom vytlačená až na povrch. Krátko po druhej svetovej vojne sa obec rozhodla zrekonštruovať prameň Špitáľku. Oprava začínala odstránením kamennej nadstavby nad prameňom, vyčistením studne a spevnením jej bokov vybetónovaním. Keďže prameň mal veľmi silný prítok vody, aby sa studňa dôkladne vyprázdnila, museli na čerpanie vody nasadiť veľmi výkonné čerpadlá. Čerpanie vody trvalo pomerne dlho a po určitej dobe sa zistilo, že voda z Kasne prestala tiecť. Voda zmizla aj z vyššie položených studní mnohých občanov. Intenzívnym a dlhodobým čerpaním vody zo studne Špitáľka sa v pomerne veľkom okruhu znížila hladina spodnej vody a ustálila sa už mimo dosah vyschnutých studní. Po skončení opravy Špitáľky sa hladina spodnej vody vplyvom zrážok pomaly dostávala do pôvodnej úrovne. Trvalo vyše dvoch rokov, kým sa v prázdnych studniach začala objavovať voda. Po tejto nútenej prestávke začala tiecť voda aj na Kasni.

Kúpele Špitáľka

Špitáľku síce opravili, vyčistili, boky spevnili a svetlosť studne zväčšili, ale voda už nebola vytlačená na povrch vlastným tlakom ako predtým. Prameň ostal nepoužívaný a Pukanec týmto neodborným zásahom prišiel o výbornú pitnú vodu.

Oprava Špitáľky 1950

Ján Králik – „Z histórie Kasne a Špitáľky“ – Pukanské noviny č. 4/2012

Špitálsky kostol sv. Alžbety

Dnes už neexistujúci kostol sv. Alžbety – špitálsky, bol postavený pri starej ceste do mesta  v období vrcholiacej banskej činnosti na prelome  14. a 15. storočia.  Jeho existenciu potvrdzujú archívne záznamy ako i  nákresy  Pukanca od architekta a kartografa Natale Angieliniho z rokov 1572 – 1574 mimo palisádového opevnenia mesta. Túto domnienku potvrdzuje aj fakt, že nákresy kostol situujú do oblasti, kde až do päťdesiatych rokov dvadsiateho storočia vyvieral minerálny prameň nazývaný „Špitáľka“. Kostol bol zničený počas osmanského rabovania.

Špitál

V stredovekom Pukanci pracovali v ťažkých banských podmienkach stovky ľudí. Veľká úrazovosť pri baníckej práci, fyzické zaťaženie a práca v zdraviu škodlivom prostredí mali neblahý vplyv na zdravie baníkov. Vzhľadom k náročnej práci a častým úrazom si banské mestá budovali  nemocnice, „špitály“. Je známe, že i v Pukanci bol zriadený „špitál“ s príslušným špitálskym kostolom.   Dokladom o jeho existencii je závet novobanského mešťana z roku 1433, v ktorom sa spomína špitál sv.Alžbety v Pukanci.

Správa mestského lekára MUDr. Jozefa Škultétyho v Pukanci zo dňa 14. júla 1870  

Mesto má takzvanú špitálsku vodu, ktorá je veľmi užitočná, lebo obsahuje rozpustné čiastky rôznych solí. Táto voda je užitočná proti lámke, reumatizmu, chronickému kataru, svrabu, mliečnym chrastám, hlístom atď. Túto vodu všetci Pukančania pijú každodenne a niektorí sú presvedčení, že by bez nej ani žiť nemohli.

Roku 1854 dalo mesto postaviť vaňové kúpele pri špitálskom prameni, lebo špitálskej vode pripisovali liečivý účinok na mnohé choroby, a že v Pukanci roku 1831 zomreli len traja ľudia na choleru, pripisovali to liečivému účinku špitálskej vody.

Roku 1760 postavili Pukančania pri špitálskom prameni sochu sv. Floriána. V názve prameňa Špitáľky zachovala sa spomienka, že aj Pukanec mal v stredoveku, ako všetky ostatné banské mestá, hospital, chudobinec pre baníkov.

Podľa bežného stredovekého zvyku stál mestský špitál obyčajne vždy pri dolnej bráne mimo hradieb a pri hlavnej ceste. Keďže pri mestskom špitále vytekala liečivá voda, nazvali ju Špitáľkou.  

Pôvodne tam bola vetracia šachtica z dedičnej šťtôlne neznámeho mena, ktorá släúžila na odvádzanie vody z vyššie položených štôlní. Keď sa jej ústie zavalilo, začala voda prúdiť hore vetracou šachticou, a tak vznikol prameň známej pitnej vody „Špitáľky“.  

V príspevku pre „Veľký geografický slovník z roku 1847“ sa píše, že je to ľahká pitná voda a odporúča sa ju piť trpiacim na štítnu žľazu, a preto v Pukanci niet ľudí trpiacich na túto chorobu. Nikto nemá krop, čiže endotermické hrubnutie krku.   

Túto našu špitálsku vodu opísal vo svojom významnom diele aj profesor chémie na „Peštianskej univerzite“ Dr. Ľudovít Tognicz pod názvom „Minerálne pramene Uhorska“. 

V Bratislave dňa 15.5.1978 opísal Viliam Hruškovič

Doplňujúce informácie k správe MUDr. Škultétyho:

Dr. Ľudovít Tognicz bol Tognio Ludwig, nar. 15.1.1798 vo Viedni – zomrel v r. 1854. Jeho rodina sa presťahovala do Trenčína.

Tognio L. (1843): Néhány szó Magyarhon ásványvízeirol.

Pesten: Emich Gusztáv Bizatmánya 1843

Časopis Šahy: Honti Lapok 2013, jan., str. 14 dr. Kiss László „Hont megyében is tiszteletet érdemeli Tognio Lajos“.

Kaštieľ Madáčovcov  a Bakayovcov, alebo špitálsky kostol sv. Alžbety? 

Rodina Očovských prišla do Pukanca  z Horše a vlastnili dom pri siričitanovom prameni tzv.“Špitáľka“ po Estere Ostrolúckej. Jej otec Juraj Ostrolúcky kúpil dom ako svadobný dar pri sobáši s Martinom Stykom. Ich dcéra Estera Styková sa vydala za Jána Očovského a ich dcéra Estera Očovská, vydatá Bázliková, bola prastarou matkou Anny Koričánskej, rod. Gracza. Pani Koričánska spomínala:

„Bol to veľký starý kamenný dom, ktorý bol predmetom môjho obdivu, ale aj strachu, čo mi však nebránilo chodiť sa pozerať cez kľúčovú dierku do jeho chodby, ktorá delila jeho vnútro na dve polovice a bola sklepená.  V mojom detstve dom už nepatril Očovskovcom, ale za jeho dvorom pozostatok starého sadu, lúka a v dolinke záhrada, zvaná Madáčka, patrili mojej prastarkej, čo po jej smrti dedili dve sestry Bakošové (Anna, vyd. Gracza, Katarína, vyd. Schwarz) a dvaja bratia Mazúrovci.“

O tomto dome rozprával môj  krstný  otec Samuel Keviczký, že patril rodine Bakayovcov a ešte predtým to bola  infekčná nemocnica, kde ošetrovatelia boli mnísi (snáď v dobe moru).

Podľa spomienok  Anny Koričánskej, rod. Gracza (* 22.3.1907 – † 24. 9.1992)

Spracovala Mgr. Ľudmila Ponická

Matej Bel a Špitáľka

Pukanské sírne vody boli známe aj veľkému uhorskému polyhistorovi Matejovi Belovi. Jeho pohľady, opisy a hodnotenia minerálnych vôd a kúpeľov  v Uhorsku pripomína kniha Augustína Rebru „ S Matejom Belom o kúpeľoch a minerálnych vodách .“ (Vyd.ALFA  r. 1983)

 V časti „Obdivuhodné vody Hontu“ uvádza, že Matej Bel v tomto kraji poznal a rozlišoval vody termálne, kyselky, vody liečivé a občasné pramene. Okrem termálnych vôd v Dudinciach a Santovke spomína kyselky v Slatine, Horných Plachtinciach a i.

Na str. 116 sa uvádza:  „V Banskej Štiavnici spomína J. Tolius prameň kyselky v bani. Možno k tomu len pripomenúť, že názov Štiavnica poukazuje na niekdajšiu existenciu kyseliek v tejto banskej oblasti a to nielen v baniach, ale aj na povrchu.

Liečivé pramene rovnakých vlastností pozná Matej Bel aj v Pukanci. Prameň sírnej vody v Pukanci je dosiaľ známy a ešte pred nedávnom sa využíval v miestnych kúpeľoch. Dnes slúži ako zdroj vody pre požiarnikov“.

V Pukanci bolo všeobecne známe, že pozostatok voľakedajšej „Špitáľky“ sa nachádza pri oplotení  areálu  firmy Hammerbacher ako 18 m hlboká studňa s priemerom 1 m. Pred niekoľkými rokmi sa o zloženie vody zaujímal vodohospodársky podnik.  Prieskumným vrtom sa zistilo, že voda obsahuje sírovodík (H2S), ale jej zloženie nezodpovedá minerálnej vode. Podľa vyjadrenia zodpovedného pracovníka by geologický prieskum nebol márny, nakoľko stratila sa len voda – nie prameň. 

Po revitalizácii starého areálu podniku v r. 2021 už zmizli aj posledné zvyšky „Špitáľky“.
 (spracovala M.Gembešová)

Galéria:

Súčasný stav studne – areál fi Hammerbacher:

Pukanská  Špitáľka

Pod stolom dubovým plný krčah „Špitáľky“ skoro vždycky stával,

do hláv triezvosť, do ramien silu jej prameň neustále nám dodával,

vlieval mladosť, kúzelné teplo do žíl i skrehnutých údov,

vtedy bolo ešte málo ľochov a tým menej plných vínnych sudov.

Viac sa ospevoval maľovaný krčiažtek, že hrkaľky v ňom zvonia,

Špitáľka má výbornú chuť, odďaleka jódom, sírou vonia,

z hlbokej banskej štôlne žblnkotom jej prameň sa predieral,

z tela jedy odplavil, žalúdok nám liečil, bolestí uberal.

Ináč krčiaštek majstrovský bol kus, symbol umeleckej šikovnosti,

čerstvá Špitáľka v ňom nechýbala nikdy v pukanskej domácnosti,

avšak klenot tento plný krásy za prameňom skrytým sa vytráca,

svoje poslanie vraj splnil, myseľ majstrov zaujala iná práca.

Miesto pri Špitáľke dostaveníčkom bývalo mladých, taká bola móda,

kým postupne do krčiažkov sa točila zázračná špitálska voda,

teraz už niet stopy po nej, smer toku zmenil podzemný zával,

skrytý prameň nás opustil, čo životnú silu nám rozdával.

Avšak v pukanskom krčiažku miesto Špitáľky spomienok zostalo na tisíce,

veď každý si ho rád so sebou brával do poľa, záhrad i do vinice,

čerstvej Špitáľky sa tam mohol aj rozhorúčený pracovník smelo napiť,

napravila chuť i rozum, keď nám vínko jasnú myseľ chcelo skaliť.

Dodávala farbu lícam, nohám rezkú chôdzu po pukanských lesoch,

odstraňovala zažívacie poruchy v životných procesoch,

od jej straty pomalšie nám ver akosi prúdi v žilách krv,

ej, škoda Špitáľky, že nám už netečie, ako nám tekávala prv.

                                                        Viliam Hruškovič

V Bratislave dňa 28. marca 1978

Pukanský skrytý prameň

(zábavná veršovačka)

Spomienky z dávno prežitej mladosti pridlho doznievajú v našom žití,

v pamäti nám utkvel prameň pukanskej „Špitáľky“, čo v hlbinách zeme je skrytý,

srdce rozvíril mladým, chorých liečil, osviežil zdravých i v záhradách kvety,

rad radom plnil vyzdobené prázdne krčiažky, ovlažoval naše smädné rety.

Ktokoľvek sa napil z tejto krištáľovej, čistej, nezávadnej vody,

nezaškodila mu ani vtedy, keď v Pukanci kráľovské bývali hody,

po nej bezpečne aj železné klince každý Pukančan dobre strávil,

zlej nálady, neduhov, chorôb i ťažoby žalúdka sa ľahko zbavil.

Bol to drahocenný prameň, jedinečnej sily, číry, pravý,

po ňom bol každý bystrý, svieži, ba ako chren zdravý.

Vracal ľuďom veselosť, udržoval rovnováhu v kilách,

mládencom, devám rytmom spevu krv sa rozlievala v žilách.

Bránil nás pred chorobami, veď bol baktérií prostý,

liečivej sily mal veľa v sebe, zakliateho čara skvosty,

jód v zázračnej vode najmä funkčnosť štítnej žľazy posilňoval,

tlmil žízeň, chránil štíhlosť, obezitu reguloval.

Špitáľka predlžovala aj život do pozdného vysokého veku,

zvyšovala tlkot srdca, bystrý pohyb v našom drieku,

nemoc sa vyhýbala mladým, starým na tisíce míľ,

bolesť odchádzala z kĺbov, kto ju často dúškom pil.

Tiekla ona prúdom i do vaní pukanského mestského kúpeľa,

kam sa chodievalo za očistou, zdravím, keď sa blížila nedeľa,

stačila prv zavlažovať okolité sady i záhrady prebohato,

občas zaliala aj kráľovskú cestu vedenú cez Čierne blato.

Vyhĺbili preto kanál, balvanmi spútali jeho neposlušný tok,

zbránili  tak škodám, chaosu, na dlhú dobu urobil sa poriadok,

neskôr vzácny dar prírody poslabšie už tiekol každým dňom,

stratil sa nám navždy, sláva obce nezrkadlí sa viac v ňom.

Špitálka v 30-tych rokoch 20. stor.
Ulicu, kde sa prameň nachádzal volali „Pri  Špitáľke“  (dnes ulica Za Múrom – pri starej vrátnici do drevopodniku)

Podľa ústnej tradície Martin Kukučin navštívil aj pukanské kúpele Špitáľka.Vtedy na stenu kúpeľnej miestnosti napísal verše:

„Keď ti voda z tela špinu zmyje,

To si rád.

Ale či aj duša čistá ti je,

kamarát?“

(D. Kunic v Piešťanoch podľa spomienok svojej matky)